Roman Popelár

Ako ďalej (?)

Pri úvahách nad 5. ročníkom Bienále plastiky malého formátu Pezinok som si uvedomil, že podujatie stojí na rázcestí. Nie preto, že ide o polojubileum, teda o akúsi formálnu príležitosť zamyslieť sa nad perspektívou do budúcnosti. Za posledné dva roky – teda od ukončenia zatiaľ posledného ročníka, sa zmenilo viac, ako predtým za osem rokov. Mení sa svet, politika, situácia doma i v zahraničí, prístup k vizualite ako takej sa vyhraňuje. Viaceré výtvarné prejavy skĺzli do roviny sociológie, štatistík, k pragmatizmu. Emócie zostávajú bokom. Pokiaľ ich chce niekto nasilu vyvolať, skĺzne zákonite alebo k estetizmu, ktorý sa často spája (niekedy neprávom) s gýčom. Alebo naopak – veľmi priamo pomenuje situáciu naokolo: osobnú, v rodine, v spoločnosti, vo svete… Zaujímavý je ten, ktorý vystihne tabu. Pokiaľ ho ešte dokáže nájsť a adekvátne výtvarne zobraziť. Pokiaľ dokáže ešte tabu zarezonovať aspoň v istej komunite ľudí. Alebo výtvarník vnesie do umenia mimoeurópsky prístup. Na báze odlišnej kultúry či etnicity. Niečo, čo sa vymaňuje nielen slovenskému, ale už aj európskemu klišé.

V dobe, kedy sa vizuálne umelecké prejavy dematerializovali a stali sa spoločensky, sociálne alebo politicky angažovanou hrou, v dobe, kedy sa z niekdajšej avantgardy stal mainstream a z mainstreamu alternatíva – nakoľko sa ocitol vo výraznej menšine – v tejto dobe je náročné udržať pri živote médium nekomerčnej sochy malého formátu. Sochy ako objektu, figúry, abstraktného tvaru, štúdie…, ktorá niečo pomenováva, charakterizuje. Po desiatich rokoch trvania podujatia sme si viacerí uvedomili, že to nie je o umelcoch. O ich nedostatku. O nedostatku ich invencie či tvorivosti. Naopak: toto všetko stúpa. Situácia na poli slovenského výtvarného umenia je reálne lepšia ako v období zrodu myšlienky tohto bienále. Pre tento typ umenia však neexistuje nielenže tzv. spoločenská objednávka – teda dopyt, ale sochári – všeobecne sa pohybujúci na hranici výtvarného záujmu, sa s charakterom komorných formátov dostanú zväčša na prehliadky typu „Salón voľných výtvarných umelcov“. Salóny sú však po r. 1989 aj u nás prežitkom a ich éra dožíva s najstaršou generáciou výtvarníkov a teoretikov. V tejto situácii sa už niekoľko rokov zamýšľam nad tzv. tematickým bienále, ktoré by si sa – napr. podľa vzoru Bienále v Benátkach – vyjadrovalo k širšie medzinárodne koncipovanej téme. Reálne však hrozí, že priamym zadaním témy eliminujeme na minimum aj tú časť našich sochárov, ktorí zostali v tomto médiu aktívni do dnešných dní. V prospech tých zahraničných. Dostávame sa teda ku koreňom základnej myšlienky podujatia: z akých pohnútok a pre aké spektrum umelcov bolo Bienále plastiky malého formátu Pezinok založené? O čom má vypovedať? Má charakterizovať slovenské, stredoeurópske, či širšie európske prostredie? Má byť dokumentačnou alebo tematickou prehliadkou komornej sochy? Podarilo sa v priebehu piatich ročníkov vyprovokovať diskusiu o sochárstve aspoň v odborných kruhoch? Má šancu tento ročník zmeniť diskurz a nastoliť diskusiu nielen o obsahu výstavy, ale o médiu sochy malého formátu všeobecne? Zostáva nám – umelcom, teoretikom i organizátorom dúfať, že sa toto podujatie aj vďaka reinštalácii výstavy v Poľsku otvorí novým výzvam.