Viera Moravčíková

ATELIER PK

Na začiatku, pred 10 rokmi bola diagnóza a návrh „terapie“ od akad. soch. Jozefa Jankoviča, vtedy profesora VŠVU v Bratislave: medzi sochármi chýba dialóg, drobnú plastiku treba prezentovať. Projekt Bienále vznikol z tohto impulzu a vďaka patrí všetkým, ktorí prispeli k jeho realizácii. Nemožno povedať, že sme teraz spokojní. Bolo by to nedobrým znakom.  Napriek tomu sme aj trochu hrdí, že sme vydržali a ani pre budúcnosť sa nehodláme vzdať pôvodných cieľov. Ale tak, ako treba dialóg o soche, potrebujeme aj dialóg o jej prezentácii odbornej i širokej verejnosti. V oboch prípadoch nevoláme k dialógu len názorovo príbuzné hlasy, potrebujeme také, ktoré nás posúvajú dopredu.

Súčasťou projektu sú sprievodné podujatia. Vďačnými návštevníkmi výstav Bienále sú deti, celé školské triedy (spolu vyše 2200 žiakov). Už prvá návšteva výstavy ukazuje, ako vplýva na ich vnímanie umenia –  zásluhu na to má autorka programu DETI NA VÝSTAVE, Michaela Syrová, ktorá ich výstavou sprevádza.

Povzbudzujúcou skúsenosťou je, že aj ľudia,  ktorí si mysleli, že veci, ako umenie sa ich netýkajú, na výstavu vojdú náhodou, prekvapivo dlho sa zdržia a pri odchode hľadajú, komu poďakovať za objav osobnej komunikácie so sochou.

Ľuba Belohradská

autorka koncepcie Bienále a kurátorka 1. ročníka

Domnievam sa, že môžem vyjadriť radosť slovenskej sochárskej obce, že je tu pravidelná prehliadka novej sochárskej tvorby – Bienále plastiky malého formátu Pezinok. Doterajšie spoločné úsilie iniciátorov, organizátorov, kurátorov a samotných autorov prinieslo výsledok vo forme priestoru pre opakovanú a kontinuálnu prezentáciu plastiky malého formátu z tvorivých dielní celého radu autorov. Už desaťročie tak existuje možnosť konfrontácie v domácom i medzinárodnom rozmere a prameň podnetov pre perspektívu tvorby.

Počas týchto rokov pokračuje v Európe z podobných podujatí už iba Trienále vo Fellbachu v Nemecku, ktoré usporadúva mesto.

Ak sa  teda dosiahol vývoj v hľadaní a nachádzaní odpovedí na otázky, ktoré sú pri každom tvorivom procese základnou esenciou, tak Bienále plastiky malého formátu Pezinok potvrdilo svoju opodstatnenosť i perspektívu životaschopnosti.

Oceňujem neúnavné úsilie organizátora, občianskeho združenia ATELIÉR PK a kurátora a prajem Bienále ďalší život a rozvoj. Kiežby sa uskutočňovalo v podmienkach, ktoré tomu budú viac prajné. Umelecký potenciál našich sochárov je toho hoden a som presvedčená, že túto šancu zúročia.

 

Drobná, či komorná plastika tvorí do značnej miery „povinné prostné“ sochárskeho umeleckého prejavu. Platí to aj napriek zmenám, ktoré sochárstvo za posledné desaťročia prekonalo. Naše umelecké školstvo vychovalo za uplynulé roky celú plejádu mladých tvorcov – sochárov, ktorých záujmový stred tvorí práve komorná sochárska tvorba. Z mapovania súčasného stavu však vidno, že vo výstavnej prezentácii súčasnej slovenskej výtvarnej kultúry predstavuje práve plastika malého formátu„biele miesto“. Uvedený stav vytvára určité napätie, keď zároveň so snahou o diferencovanie sa od „prekonaného“ nie je nová tvorba systematicky prezentovaná pred verejnosťou a napokon ani pred umelcami navzájom.

V susediacich regiónoch je nepochybne situácia priaznivejšia, avšak absentuje pravidelná interregionálna komunikácia tohoto druhu.

 

Chýba konfrontácia tvorby, spätná väzba medzi tvorcom a prostredím, a to domácim, i v korelácii s blízkym i vzdialenejším zahraničím. Chýba aj komunikácia medzi staršími a mladšími generáciami tvorcov, pričom opäť máme na mysli okrem Slovenska i susediace oblasti.

 

Chýba systematická informovanosť nevyhnutná pre vznik a rozvoj vzťahov a spolupráce,  pre sprístupňovanie výtvarných diel širšej verejnosti a oživenie kultivovaného trhu s umením.

 

Prezentácia sochárskej tvorby sústreďuje sa takmer výlučne do hlavných miest, pritom sochárstvu pristane úzke spojenie s krajinou, prostredie vidieka, čomu mimoriadne vyhovuje vinárska oblasť Malokarpatskej vínnej cesty.